Môj život s kamerou - spoveď poslanca

Autor: Miroslav Beblavý | 24.5.2012 o 16:37 | Karma článku: 15,79 | Prečítané:  1839x

Paška so Sulíkom sa naťahujú o kameru, ktorá sledovala poslancov, keď sa v parlamente podpisujú do prezenčky. Tu je môj názor radového poslanca - dúfam, že trochu z iného uhla.

Pracujem od svojich 17 rokov.

Robil som tlmočníka a prekladateľa, novinára, ekonomického analytika, konzultanta rôznych vlád a medzinárodných organizácií, šéfa mimovládnej organizácie, konateľa firmy, vysokoškolského učiteľa, vedca, vysokého štátneho úradníka aj politika. Keďže som workaholicky založený a celkom produktívny, pracoval som veľa a niekedy aj na viacerých veciach naraz.

Vo všetkých týchto prácach okrem jednej som bol platený striktne za výkon. Ak bola práca urobená a urobená k spokojnosti šéfa či zákazníka, výplata prišla. Inak nie. Pracovný čas bol však tiež na mne. Preto ani žiadny šéf či zákazník nikdy neriešil, čo ešte iné a kedy to robím - zaplatil len za to, čo naozaj dostal.

Jedinou výnimkou bolo miesto štátneho tajomníka na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, kde nikto nekontroloval ani pracovný čas, ani výkon. Napriek tomu to bola najtvrdšia práca v mojom živote a jediné obdobie, keď som sa vzdal všetkých iných aktivít, lebo som bol vyžmýkaný ako citrón. Bolo to tiež jediné miesto, odkiaľ som bol odvolaný - prišiel v roku 2006 Fico a bolo prirodzené, že chcel svojich ľudí. (Moja nástupkyňa pani Kršíková povahu tejto práce pochopila lepšie - síce toho veľa neodpracovala, ale našla spôsob, ako si z eurofondov pridať k platu známym kávičkovaním s pani Tomanovou.)

Keď som v roku 2010 prišiel ako nový poslanec do parlamentu, zažil som kultúrny šok. Prvýkrát v živote totiž moja výplata závisela od jediného aktu - podpisu. Ak som sa počas rokovania parlamentu dvakrát denne podpísal, výplata prišla. Ak nie, neprišla. Bolo úplne jedno, či som v parlamente niečo spravil - navrhol zákon, vystúpil v rozprave, podal pozmeňovací návrh či interpeláciu na člena vlády, išiel za voličmi, urobil tlačovku alebo čokoľvek iné, čo k práci poslanca patrí.

Moju robotu v minulom parlamente si môžete skontrolovať napríklad tu.  V tomto parlamente robím napríklad aj predsedu Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, kde každý týždeň riešime viaceré prípady rôznych verejných funkcionárov neplniacich si svoje povinnosti. No nič z toho mi výplatu nedá. Len podpis dvakrát denne počas zasadnutia parlamentu.

Nijako ma to nerozčuľuje, neponižuje, ani nevadí. Rovnako ako kamera, ktorá to podpisovania kontrolovala.

Chápem, že ľudi by hnevalo, keby sa poslanci ani len nemuseli ukazovať v parlamente. Preto ten tlak na podpisovanie, ktorý prijímam ako súčasť svojej práce - nepripadá mi ani nepochopiteľný, ani šikanózny. Je to proste tak. Zažíva to mnoho iných ľudí vo svojej práci (čo ešte neznamená, že to funguje).

Ale hnevá ma, keď sa podpisovanie prezenčky zamieňa s prácou či pracovitosťou. Viem, že žiadne podpisovanie, hoci aj desaťkrát denne, neprinúti k poriadnej práci tých, ktorí sú leniví alebo majú svoje parlamentné miesta isté vďaka vnútrostraníckym intrigám.

Jedinou, aj keď obmedzenou možnosťou odmeniť alebo potrestať poslanca za jeho robotu je rozhodnutie o tom, ktorú stranu voliť a koho krúžkovať. Je to proste tak. A tohto bremena občanov nezbaví žiadna kamera. Lebo tá kontroluje (teda do včerajška kontrolovala) len tie podpisy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?