„Pravica" (vrátane NOVA a SMK) má ako celok mierne väčšiu podporu obyvateľstva než SMER (prípadne SMER a SNS).
Podpora pravice je roztrieštená medzi mnoho strán, z ktorých niektoré by sa samostatne nedostali do parlamentu.
Ak by voľby boli zajtra, vládu by zostavoval SMER, ale je dosť možné, že by potreboval partnera.
Tento fakt je pre výsledok budúcich parlamentných volieb a budúcu vládu oveľa menej podstatný ako to, či bude Robert Fico kandidovať na prezidenta. Ficov odchod do paláca, ale aj prípadná Ficova prehra majú potenciál výrazne zamiešať preferenciami, ako aj vnútornou jednotou SMERu.
Žiadna pravicová strana nepredstavuje jasného lídra pravice a to ani preferenciami, ani svojou politikou či predsedom. KDH má najčastejšie v prieskumoch najvyššie preferencie, rozdiel je však mikroskopický a strana nevykazuje výraznú tendenciu sa naozaj lídrom stať (pretože o lídrovi nerozhodujú len percentá).
KDH, SDKÚ-DS, OľaNO a Most-Híd sú dnes mimo pásma ohrozenia, aj keď stačilo by pomerne málo na to, aby sa v ňom niekto z nich ocitol.
Daniel Lipšic a NOVA sa nedokázali po viac ako roku existencie usadiť na päťpercentnej hranici, ani nad ňou a spojenie s kollárovcami im buď nepomohlo, alebo až uškodilo.
SaS sa po rozkole prepadla pod hranicu zvoliteľnosti, následne sa však vrátila na 5% hranu a poskakuje po nej. Zdá sa, že kapitál SaS zostal takmer komplet Sulíkovi a Kollár si z neho odniesol len minimum.
SNS a SMK sa permanentne pohybujú tesne pod 5% stropom, čo vzhľadom na nepresnosť prieskumov a volatilitu voličov znamená, že v budúcom parlamente asi nebudú, ale netreba až tak veľa, aby motyka vystrelila.
Inými slovami, voliči sedia na zadku a nehýbu sa. Sedia na zadku buď preto, že sú spokojní, alebo sú nespokojní, ale nevidia lepšiu alternatívu.