Peter Plavčan – profil páchateľa

Autor: Miroslav Beblavý | 5.4.2016 o 18:29 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  99980x

Môže byť ministrom školstva človek, ktorý roky na tom istom ministerstve porušuje zákon a je nielen súčasťou klientelistických praktík, ale ich priamo kryje a organizuje? Toto je príbeh pôžičkových fondov a Petra Plavčana.

V roku 1997 ministerka školstva Eva Slavkovská (SNS) presadila zákonom zriadenie Študentského pôžičkového fondu. Jeho cieľom bolo požičiavať študentom vysokých škôl za zvýhodnených podmienok.

Už samotné zriadenie fondu zakódovalo mnohé budúce problémy. Za normálnych okolností štátnu inštitúcie môže kontrolovať jeho nadriadené ministerstvo, ďalej ministerstvo financií a Najvyšší kontrolný úrad. SNS preto osobitným zákonom zriadila Študentský pôžičkový fond tak, aby nepodliehal kontrole nikoho zvonku. Jediný, kto ho mohol kontrolovať, boli dve osobitne zriadené rady fondu – Rada fondu a Dozorná rada. Tie obsadzoval minister a zástupcovia študentov. Následne do tohto neštátneho fondu naliala Mečiarova vláda verejné financie z Fondu národného majetku.

V roku 2002 presadila poslankyňa Slavkovská vznik obdobného pôžičkového fondu pre začínajúcich učiteľov. Model zvolila navlas rovnaký a čo je prekvapujúce, nikomu nenapadlo namietať. Odvtedy až do roku 2013 fungovali dve inštitúcie spoločne.

A niekde tu treba predstaviť dvoch hlavných aktérov celého príbehu. Prvým bol Ľubomír Zburín, ktorý sa od začiatku v roku 1997 stal šéfom jedného a potom aj druhého fondu (dva fondy s jedným riaditeľom viedli k dvom platom). Druhým bol Peter Plavčan, vysoký úradník na ministerstve školstva, ktorý bol takmer celý čas fungovania týchto fondov v niektorej z rád a bol šedou eminenciou spoluzodpovednou za to, aby fondom dali všetci pokoj.

Pri fondoch sa takmer výhradne hovorí o platoch a nezákonných odmenách. Tie sú však len čerešničkou na šľahačke. Zopakujme si teda, čo iné sa vo fonde dialo:

  • fondy podliehali zákonu o verejnom obstarávaní, ale žiadne verejné obstarávania nerobili. Riaditeľ jednoducho nakúpil, od koho chcel a ako chcel
  • takmer všetky vonkajšie služby, ktoré tak fond nakupoval, boli brutálne predražené. Jeden príklad za všetky: fond platil ročne na každého zamestnanca 875 eur za pracovnú zdravotnú službu, obdobné predraženie boli pri právnych službách aj informačných systémoch
  • fondy podliehali zákonu o povinnom zverejňovaní zmlúv, ale žiadne zmluvy, ani faktúry či objednávky nezverejňovali. Zo zákonného hľadiska to znamenalo, že  na tieto zmluvy by sa malo hľadieť, ako by k ich uzavretiu nikdy nedošlo
  • fondy vyplácali zamestnancom 13. a 14. platy a riaditeľ si dal odhlasovať plat, ktorý spolu s odmenami dosahoval medzi 6 a 7 tisíc eúr mesačne. Pre riaditeľa inštitúcie so zopár zamestnancami, ktorej jedinou úlohou bolo administrovať papiere a zbierať splátky na základe zákonom veľmi jasne vyznačeného mandátu, to bol zarážajúci plat vysoko presahujúci príjmy premiéra a ministrov
  • fond zriadený na požičiavanie študentom a začínajúcim učiteľom si kúpil za 16 miliónov korún budovu v centre Bratislavy, v ktorej zriadil galériu (naozaj, nerobím si srandu) a nakúpil do nej umelecké diela za viac ako 600 tisíc vtedajších korún.

Kým sa toto dialo, Peter Plavčan bol ako jediný človek skoro celý čas v kontrolných orgánoch oboch fondov (a to drvivú väčšinu času ako ich predseda) a za celé obdobie nepovedal proti tomu ani mäkké f. Už to by stačilo na jeho diskvalifikáciu pre post ministra školstva – lebo proti Petrovi Plavčanovi je ešte aj nič nevidiaca čínska opica  na úrovni zúrivého strážneho psa. Existujú však dôkazy, že Peter Plavčan bol účastníkom nielen pasívnym, ale aktívnym.

Od roku 2005 si začali najprv v jednom a potom aj v druhom fonde vyplácať členovia rád odmeny. Porušili zákon hneď dvakrát. Po prvé, zákony výslovne ustanovili, že funkcie členov rád sú čestné a že majú nárok len na úhradu cestovných nákladov. Po druhé, zákony výslovne zakázali členstvo v radách zamestnancom fondu a keďže odmeny sa vyplácali formou dohody o vykonaní práce, členovia rád sa dostali do pracovnoprávneho vzťahu (a v dohodách bolo priamo uvedené, že prácu vykonajú ako zamestnanci). Nejde o žiadne formality – práve členovia rád boli jediní, kto mohol šéfa fondu kontrolovať a bolo preto kľúčové, aby od neho neboli závislí.  Okrem porušení zákona tak dochádzalo k znefunkčneniu akejkoľvek kontroly.

Riaditeľ Zburín neskôr povedal, že praktiku vyplácania odmien si prvýkrát odhlasovali členovia rady Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov v roku 2005 a následne sa šírila do ostatných orgánov. Predsedom tejto rady bol v tomto období Peter Plavčan. Peter Plavčan ako veterán všetkých rád zároveň získal suverénne najvyššiu sumu odmien – medializovaných 38 534,15 eura, takže len na odmenách za niekoľko zasadnutí ročne zarobil viac ako priemerný Slovák za rovnaké 6-ročné obdobie.

Tu sa však preukázateľné profitovanie plavčanovcov nezastavilo. Prvotným prúserom, ktorý viedol k odhaleniu káuz vo fondoch, totiž bola pôžička Študentského pôžičkového fondu pre nebankovú finančnú skupinu Slavia Capital. Hoci zákon hovoril jasne, že fond vedie svoje peňažné prostriedky na účte v banke, Zburín s Plavčanom evidentne v jeho porušení nevideli problém. Študentský pôžičkový fond požičal Slavii Capital bez akéhokoľvek výberového konania alebo skutočného zabezpečenia sumu, ktorá nakoniec dosiahla až 5,5 milióna eur. Verejná inštitúcia by nikdy takto nemala riskovať verejné peniaze – nie je náhoda, že špecializované a odborne podkuté inštitúcie ako Štátna pokladnica ani Národná banka Slovenska by to v živote neurobili kvôli veľkému riziku. Úrok, ktorý Slavia Capital platila, bol približne polovičný oproti tomu, keby takúto pôžičku chcela získať od banky a fond tak v podstate Slavii Capital daroval státisíce eúr ročne. Členkou predstavenstva Slavia Capital a mnohých ďalších spoločností z tejto skupiny v tom čase bola manželka ministra Viera Plavčanová. Keď fond začal požičiavať Slavii Capital, bol predsedom Rady fondu Peter Plavčan. Ten bol predsedom Rady a následne Dozornej rady aj počas nasledujúcich rokov, keď pôžička plynulo rástla na spomínaných 5,5 milióna. K jej ukončeniu došlo až po odchode Zburína a Plavčana z orgánov fondu.

A tu si dovolím vstúpiť do príbehu ja. V roku 2010 som bol zvolený prvýkrát ako poslanec do Národnej rady SR a stal som sa členom parlamentného výboru pre vzdelávanie. Do tohto výboru predkladali oba fondy každý rok správu o svojej činnosti a tie ich rutinne brali na vedomie. Pri správe za rok 2010 som však bol náhodne určený za spravodajcu. A tak som na zasadnutí výboru 16. júna 2011 začal klásť otázky. Aj keď správy do parlamentu predkladali predsedovia rád oboch fondov, bolo zjavné, že nevedia na ne odpovedať a začal to za nich robiť samotný Zburín (áno, za 7 až 8 tisíc eur ročne neboli schopní ani odpovedať na základné otázky). Jeho odpovede však boli veľmi neuspokojivé. Na môj návrh preto školský výbor odmietol obe správy zobrať na vedomie.

Následne som navštívil ministra školstva Eugena Jurzycu. Keďže niektorým radám fondov práve končilo funkčné obdobie, navrhol som, aby do nich vyslal schopných a slušných ľudí, ktorí tam urobia poriadok. Eugen Jurzyca najprv vyjadril pochybnosti, či takých zadarmo nájdeme, ale následne sme sa o to spoločne pokúsili. Zuzana Dančíkova (INEKO), Peter Goliaš (INEKO), Štefan Kišš (IFP), Andrej Salner (SGI) či Gabriel Šípoš (TIS) sa podujali na to, že na rozdiel od svojich predchodcov naozaj zadarmo pôjdu naozaj kontrolovať.

Vďaka ich práci došlo potom k odvolaniu Ľubomíra Zburína z postu riaditeľa a vymenovania nového manažmentu. Fondy zároveň prehodnotili mnohé predražené zmluvy a začali dodržiavať zákony.

Podľa svedectva Gabriela Šípoša navštívil hneď prvé zasadnutie nových orgánov Peter Plavčan, aj keď na to nemal právo a jeho posolstvo bolo, že vo fondoch je všetko v poriadku a vonkajšou kritikou sú mimoriadne dotknutí. Istý bývalý člen rady za študentov uviedol, že práve Plavčan ich v minulosti najviac presviedčal, že poberanie odmien je právne v poriadku.

Medzitým padla Radičovej vláda a ministrom školstva sa stal Dušan Čaplovič. Ten síce Zburína aj Plavčana obhajoval do krvi, ale nakoniec pod tlakom urobil to, že obe inštitúcie zlúčil do nového Fondu na podporu vzdelávania. Výhodou zlúčenia pre neho bolo, že sa mohol zbaviť ľudí ako Dančíková, Goliaš, Kišš, Salner a Šípoš, lebo im automaticky skončilo funkčné obdobie. Títo výnimoční ľudia, ktorí robili zadarmo ťažkú robotu a preukázateľne zachránili veľa z našich spoločných peňazí, nedostali od ministra školstva ani ďakovný list. Ich konanie bolo evidentne v úplnom rozpore so životnou filozofiou Dušana Čaploviča aj Petra Plavčana, ktorý za prípravu nového zákona a zlúčeného fondu opäť raz zodpovedal.

Keď som Dušana Čaploviča v októbri 2012 na pôde parlamentu vyzval, aby Petra Plavčana odvolal z pozície generálneho riaditeľa sekcie vysokých škôl na ministerstve, vtedajší minister odpovedal: „Nemusí ma pán poslanec Beblavý poučovať, čo robiť.“ Evidentne nie, ale čas to spočítal aj Dušanovi Čaplovičovi.

Nespočítal to však Petrovi Plavčanovi a to napriek tomu, že kauza fondov je najvypuklejšia, ale zďaleka nie jediná jeho kauza. Odmeny vrátil iba preto, aby si udržal svoje miesto a ako vidíme, odmeny sú len malou časťou jeho veľkej viny. Ťažko mať veľké očakávania od novej vlády, ale ak sa ministrom školstva môže stať a zostať človek, ktorý tak preukázateľne, jasne, opakovane a dlhodobo zneužil svoju pozíciu na osobné obohacovanie, klientelizmus a rodinkárstvo a pritom premrhal a ohrozil naše spoločné peniaze, tak potom sa vraciame niekedy pred rok 1998. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?