Po prvé, „klasický" establishmentový kandidát z lona niektorej štandardnej strany by mal dnes len malú šancu poraziť Roberta Fica (či jeho nominanta).
Po druhé, takýto prístup by občanom poslal signál, že pravica sa nepoučila a myslí si, že ak dá voličovi na výber medzi „nič moc, ale náš" a „smeráckym prúserom", tak pravicoví voliči zrazia opätky.
Po tretie, ukázalo by sa, že štandardné pravicové strany ako jediné ešte nepochopili, že volebná politika sa musí začínať nie od toho, kto má najlepšiu pozíciu v ktorej strane, ale od toho, kto má najsilnejšie postavenie u voliča.
Na tomto všetkom sa už zhodli viacerí politici aj komentátori. Nezodpovedanou otázkou je, ako to urobiť inak - keďže silných kandidátov nie sú plné ulice.
Odpoveďou je podľa mňa spýtať sa na meno kandidáta samotných pravicových voličov. Ak by oni rozhodovali, vyberú zo zoznamu meno s najvyššou šancou na úspech. Čo je ešte dôležitejšie, takýto prístup by do súťaže mohol prilákať kandidátov, ktorí majú dobrý vzťah s občanmi, ale nie až taký úzky vzťah s politickými stranami.
V princípe možno vôľu občanov zisťovať tromi možnosťami - cez tazkvané otvorené primárky, prieskumom verejnej mienky alebo cez zbieranie podpisov.
Z týchto troch spôsobov sú otvorené primárky najťažšie manipulovateľné, najviac mobilizujúce pre voličov a najviac posilňujúce v očiach verejnosti víťazného kandidáta. Preto ich už pred mesiacom spomenula aj Lucia Žitňanská.
Nemyslím primárky na americký spôsob, kde sa ich zúčastňujú len registrovaní voliči danej strany. Nemyslím ani primárky na doterajší SDKÚ spôsob, kde hlasujú len členovia strany, teda pár tisíc ľudí.
Myslím primárky na taliansky alebo francúzsky spôsob. V Taliansku počas ostatného desaťročia vyskúšali ľavicové aj pravicové strany otvorené primárky na primátorov, županov i kandidáta na premiéra. Vo Francúzsku ľavica vyskúšala otvorené primárky pri výbere prezidentského kandidáta tento rok.
Uvedený typ primárok spája, že v nich môže:
-kandidovať každý politik, ktorý je členom alebo nominantom niektorej zo strán, ktoré primárky organizujú
-hlasovať každý volič, ktorý vyhlási, že je sympatizantom niektorého z kandidátov a zaplatí poplatok za účasť (väčšinu 1 Euro)
V oboch krajinách primárky väčšinou pritiahli 5-10% všetkých oprávnených voličov, teda 15-30% reálnych voličov danej strany či zoskupenia (berúc do úvahy rozdelenie politického spektra a nižšiu ako 100%nú volebnú účasť).
Na Slovensku by tak primárky mohli pritiahnuť 200 - 400 000 voličov pravice. Aj 100 000 účastníkov by predstavovalo na naše pomery výraznú demonštráciu akcieschopnosti a záujmu o politiku.
Primárky by zároveň boli tým najlepším spôsobom, ako spojiť nielen SDKÚ, KDH a Most-Híd, ale aj SaS a možno OĽaNO a lipšicovcov. Ak by sa raz projekt spustil s jasnými a dôveryhodnými pravidlami, jednotlivým stranám by sa ťažko vysvetľovalo, prečo nechcú do neho vstúpiť. Spoločná organizácia by zároveň bola tou najlepšou prevenciou pred podvodmi a spochybňovaním.
Najväčším otáznikom nad primárkami je totiž možnosť manipulácie. Na to však existujú aspoň tri odpovede.
V prvom rade - otvorené primárky sú najťažšie manipulovateľná forma hľadania kandidáta (porovnajte to napríklad so zbieraním podpisov či prieskumami).
V druhom rade - ak to zvládli v južnom Taliansku s ešte vyššou korupciou a mafianizáciou, mohli by sme to zvládnuť aj my.
V treťom rade - pri normálnej účasti je ovplyvnenie výsledku volieb veľmi ťažké a bez odhalenia nemožné (nie je možné zaplatiť 10, 20 alebo 50 000 ľudí bez toho, aby o tom médiá celé týždne nepísali).
Ak by to skúsil Robert Fico, urobil by pravici najväčšiu reklamu, aká sa dá.
Ak by to skúsil niektorý z účastníkov, sám by sa tak odstavil.
Politická, ale nie právna záväznosť výsledku totiž znamená, že podvodný a nelegitímný výsledok by nemal takmer žiadnu hodnotu.
„Múdre" hlavy v médiách hovoria, že prezidentom bude Robert Fico alebo ten, koho si vyberie. Ja si spolu s klasikom myslím, že predpovede sú vec veľmi ošemetná, osobitne, ak sa týkajú budúcnosti. V každom prípade nemáme čo stratiť, ale môžeme veľa získať. Skúsme nájsť kandidáta, ktorý bude dôstojným prezidentom a na rozdiel od doterajších kandidátov pravice sa do paláca dokáže aj prebojovať.
